Verbisti

Dnes, o svátku svatého Benedikta, nám liturgie slova předává vlastní slova Ježíše Krista. Mají nás naplnit nadějí, když všechno opouštíme, abychom zůstali s ním.

Ježišovo varovanie o kresťanoch ako ovciach medzi vlkmi sa napĺňa naprieč celými dejinami v podobe prenasledovania veriacich. V skúškach sme povolaní k opatrnosti a čestnosti, pričom silu a slová na svedectvo nám dáva prisľúbený Duch Svätý.

Keď sme uverili evanjeliu, získali sme veľké duchovné dobrá. Je našou povinnosťou deliť sa s nimi s ostatnými ľuďmi a ohlasovať im evanjelium, aby aj oni žili podľa neho.

Možno aj my niekedy premýšľame, či má zmysel modliť sa, čítať Sväté písmo alebo snažiť sa žiť podľa evanjelia. Niekedy sa zdá, že sa nič nemení. Modlitba je rovnaká, zápasy zostávajú a naše slabosti sa opakujú. 

Kto zakúsil, že ho Kristus hľadal v jeho slabosti, ten začne prirodzene hľadať aj druhých. Nie z povinnosti, ale z vďačnosti a lásky.

Ježiš dnes urobil niečo veľmi dobré – vyhnal zlého ducha z nemého človeka a nemý prehovoril. No reakcie prítomných boli pozitívne i negatívne.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,1-3).

Dnešné evanjelium nám ukazuje silu viery, ktorá sa nevzdáva ani vtedy, keď sa všetko zdá stratené. Jeden otec prichádza za Ježišom po smrti svojej dcéry a žena trpiaca dvanásť rokov sa s dôverou dotýka jeho plášťa. Obaja veria, že Kristus má moc tam, kde človek už nič nezmôže. Aj nás dnes Boh pozýva k viere, ktorá sa neopiera iba o okolnosti, ale o dôveru v jeho lásku a moc.

Skutočná sloboda však nie je možnosť robiť čokoľvek. Je to schopnosť vybrať si dobro.

Za koho kráčam?

Naša radosť je vlastne svedectvom o Ježišovi, o tom, že žije a že je stále prítomný vo svete; o tom, že sme v ňom našli nový život. 

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.

K Ježišovi prišli Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“

Apoštol Tomáš prichádza k poznaniu, že Kristove rany sú kľúčovým znakom jeho identity a nesmiernej lásky k ľuďom. Dotyk s ranami Krista ho privádza k najhlbšiemu vyznaniu viery, ktoré potvrdzuje, že skrze Pánove rany sa uzdravuje aj naša nevera a pochybnosti.

Dobro nie vždy vyvoláva nadšenie.

Ježiš dnes utíši búrku na mori. Ide o obraz pre náš život i našu misiu.

Dnešná slávnosť nám pripomína dvoch veľkých apoštolov, na ktorých Boh postavil začiatky Cirkvi. Peter bol jednoduchý rybár, Pavol vzdelaný prenasledovateľ kresťanov — a predsa si oboch Kristus vybral, aby niesli evanjelium svetu. Ich život ukazuje, že Boh nepovoláva dokonalých, ale tých, ktorí mu dovolia viesť svoje srdce.

Keď človek dokáže vystúpiť zo svojho egoizmu, keď sa učí milovať, odpúšťať a slúžiť, objavuje hlbší zmysel života.

„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie."

Malomocný muž ukazuje príklad pokory a dôvery, keď namiesto nátlaku odovzdáva svoje uzdravenie do Božej vôle. Jeho postoj „ak chceš“ odzrkadľuje Ježišovu vlastnú modlitbu v Getsemani a učí nás vnútornej slobode pri predkladaní našich prosieb.

Ježiš nás učí, že nestačí ho volať „Pane“, ale treba podľa jeho slov žiť, lebo iba viera uskutočnená skutkami je domom postaveným na skale.

... čím len budem ja?

Ježiš nám káže zvoliť si tesnú bránu a úzku cestu. Vo svete sa nám núka mnoho možností, ale jedinou bránou a cestou do neba je Ježiš Kristus.

Dnešné evanjelium nás pozýva k veľkej opatrnosti v tom, ako pozeráme na druhých ľudí. Ježiš nehovorí, aby sme zatvárali oči pred zlom, ale aby sme sa naučili pozerať s pokorou, milosrdenstvom a pravdou. Skôr než začneme opravovať druhých, máme sa pozrieť na vlastné srdce.

Cenou a hodnotou človeka je Kristova krv.