Verbisti

Boh prichádza ku nám každý nový deň. Sv. Pavol píše, že Boh „ od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme “ (Sk 17, 27.28).

Úryvok, ktorý nám Cirkev predkladá na túto nedeľu, je veľmi krátky. Napriek tomu otvára jedno z najhlbších tajomstiev kresťanského života – tajomstvo modlitby. Nie však modlitby, ktorá je dokonalá, ale modlitby človeka, ktorý prichádza pred Boha taký, aký naozaj je.

Ahojte, volám sa Jozef Mikloško a už 10 mesiacov pôsobím v bolívijskej oblasti Čikitánia ako dobrovoľník/laický misionár. Mojou hlavnou náplňou práce je byť vychovávateľ či starší brat v rámci internátov pre mladých chalanov a baby z okolitých odľahlých osád.

Dnes nám evangelium předkládá dvojí poselství. Na jedné straně nás Ježíš volá krásným pozváním, abychom ho následovali: „Mnoho lidí šlo za ním a on je všechny uzdravil“ (Mt 12,15). Budeme-li ho následovat, nalezneme lék na všechny obtíže své cesty, jak nám bylo nedávno připomenuto: „Pojďte ke mně všichni, kdo se lopotíte a jste obtíženi, a já vás občerstvím“ (Mt 11,28).

Ježiš uprednostňuje ducha milosrdenstva pred slepým dodržiavaním pravidiel a učí nás, že Božie prikázania majú slúžiť rastu v láske k blížnemu. Príklad svätých Andreja Svorada a Beňadika nám pripomína, že vernosť Bohu sa rodí v pokornej modlitbe a prináša duchovné ovocie celému spoločenstvu.

Panna Mária Karmelská je pre nás vzorom čistej viery, poslušnosti Božiemu slovu a verného plnenia Otcovej vôle, ktoré nás vedie k blízkosti s Kristom, k láske a službe druhým.

A práve láska je najkrajším jazykom, ktorému rozumie každý človek.

Ježiš dnes vyčítal mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, že sa nekajali. Priznajme si, že aj naša odpoveď na Božie konanie je niekedy mizerná.

Dnešné evanjelium môže na prvé počutie znieť veľmi tvrdo. Ježiš hovorí o meči, rozdelení a kríži. Neprišiel však ničiť rodiny ani vzťahy. Prišiel ukázať, že Boh musí mať v našom živote prvé miesto. Skutočná viera totiž nie je pohodlná. Niekedy prináša nepochopenie, zápas aj obetu. Ale práve cez vernosť Kristovi človek nachádza pravý pokoj a skutočný život.

Ježiš nás učí, aby sme sa nenechali oklamať vonkajším vzhľadom.

Dnes, o svátku svatého Benedikta, nám liturgie slova předává vlastní slova Ježíše Krista. Mají nás naplnit nadějí, když všechno opouštíme, abychom zůstali s ním.

Ježišovo varovanie o kresťanoch ako ovciach medzi vlkmi sa napĺňa naprieč celými dejinami v podobe prenasledovania veriacich. V skúškach sme povolaní k opatrnosti a čestnosti, pričom silu a slová na svedectvo nám dáva prisľúbený Duch Svätý.

Keď sme uverili evanjeliu, získali sme veľké duchovné dobrá. Je našou povinnosťou deliť sa s nimi s ostatnými ľuďmi a ohlasovať im evanjelium, aby aj oni žili podľa neho.

Možno aj my niekedy premýšľame, či má zmysel modliť sa, čítať Sväté písmo alebo snažiť sa žiť podľa evanjelia. Niekedy sa zdá, že sa nič nemení. Modlitba je rovnaká, zápasy zostávajú a naše slabosti sa opakujú. 

Kto zakúsil, že ho Kristus hľadal v jeho slabosti, ten začne prirodzene hľadať aj druhých. Nie z povinnosti, ale z vďačnosti a lásky.

Ježiš dnes urobil niečo veľmi dobré – vyhnal zlého ducha z nemého človeka a nemý prehovoril. No reakcie prítomných boli pozitívne i negatívne.

„ Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu “ (Kol 3,1-3).

Dnešné evanjelium nám ukazuje silu viery, ktorá sa nevzdáva ani vtedy, keď sa všetko zdá stratené. Jeden otec prichádza za Ježišom po smrti svojej dcéry a žena trpiaca dvanásť rokov sa s dôverou dotýka jeho plášťa. Obaja veria, že Kristus má moc tam, kde človek už nič nezmôže. Aj nás dnes Boh pozýva k viere, ktorá sa neopiera iba o okolnosti, ale o dôveru v jeho lásku a moc.

Skutočná sloboda však nie je možnosť robiť čokoľvek. Je to schopnosť vybrať si dobro.

Za koho kráčam?

Naša radosť je vlastne svedectvom o Ježišovi, o tom, že žije a že je stále prítomný vo svete; o tom, že sme v ňom našli nový život. 

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.

K Ježišovi prišli Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“

Apoštol Tomáš prichádza k poznaniu, že Kristove rany sú kľúčovým znakom jeho identity a nesmiernej lásky k ľuďom. Dotyk s ranami Krista ho privádza k najhlbšiemu vyznaniu viery, ktoré potvrdzuje, že skrze Pánove rany sa uzdravuje aj naša nevera a pochybnosti.

Dobro nie vždy vyvoláva nadšenie.