Verbisti

Ježiš nás učí, že všetko dobré sme dostali od Boha ako dar, a preto nemáme žiť pre seba, ale zadarmo rozdávať pokoj, nádej a lásku tým, ku ktorým nás posiela.

... stavať sa znamením Božieho kráľovstva

O radosti, ktorá súvisí s prenasledovaním pre vieru, hovorí sám Ježiš Kristus. Je to ôsme blahoslavenstvo, ktoré predniesol vo svojom kázaní na hore a znie takto: „ Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Ježiš nám káže byť soľou zeme i svetlom sveta. Ako kresťania sme pozvaní dávať chuť tomuto svetu a tiež odovzdávať Kristovo svetlo.

Blahoslavenstvá patria medzi najkrajšie a zároveň najnáročnejšie Ježišove slová. Ukazujú nám, že Božie myslenie je úplne iné ako logika sveta — skutočné šťastie sa nerodí z moci, úspechu či pohodlia, ale z čistého srdca, milosrdenstva a vernosti Bohu. Dnešné evanjelium nás pozýva pozrieť sa na život očami Krista.

Cirkev je ale spoločenstvo ľudí, ktorí našli Lekára svojich duší a chcú k nemu privádzať aj ďalších.

V dňoch 1. – 3. júna 2026 sa v Misijnom dome Sankt Gabriel pri Viedni uskutočnilo stretnutie verbistov zodpovedných za pastoráciu povolaní v zóne Európa. Na spoločnom rokovaní sa stretli spolubratia pôsobiaci na Slovensku, v Rakúsku, Maďarsku, Portugalsku, Španielsku, Nemecku a Švajčiarsku.

Skutočná hodnota daru ženy je nulová, no predsa obrovská.

V dňoch 21. – 23. mája 2026 sa veriaci z bratislavských „verbistických“ kostolov sv. Arnolda Janssena a Povýšenia Svätého kríža na Daliborku zúčastnili púte na Spiš.

Vypočujte si slová provinciála SVD, pátra Mareka Vaňuša SVD, na mesiac jún 2026

Ježiš svojou múdrosťou zaskočil zákonníkov, čím odhalil svoju identitu ako Syna Dávidovho a Syna Božieho. Pravda o jeho božstve sa stala základom viery a inšpiráciou pre svätcov, akým bol mučeník Bonifác.

„Poznávajme, usilujme sa poznať Pána.“  (Oz 6, 3)

Ježiš nám hovorí, že ten, kto miluje Boha z celého srdca a svojho blížneho ako seba samého, nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Všetko, čo konáme a všetky naše obety majú význam iba natoľko, nakoľko sú skutočným prejavom tejto dvojakej lásky.

Okrem toho ak človek trpí vo viere v Krista, zisťuje, že aj samotné utrpenie má zmysel. 

Každý človek v sebe nosí miesta, ktoré zostali citlivé.

Pre Boha totiž aj patriarchovia žijú.

Dnes v evanjeliu to nie je len o obratnosti v reči voči nepriateľom! Ježiš nám káže dávať svetskej vrchnosti a Bohu to, čo každému náleží.

Dnešné evanjelium nám pripomína, že kresťan nemá svoju vieru skrývať, ale prinášať svetu svetlo, nádej a chuť života. Ježiš nás pozýva byť soľou zeme — ľuďmi, ktorí svojou dobrotou, pravdou a láskou menia prostredie okolo seba. Svätý Justín je krásnym príkladom človeka, ktorý po dlhom hľadaní našiel pravdu v Kristovi a nebál sa za ňu položiť život.

Slávnosť Najsvätejšej Trojice nám pripomína, že v centre kresťanskej viery nestojí myšlienka ani zákon, ale Boh, ktorý je spoločenstvom lásky. Otec, Syn a Duch Svätý nás pozývajú vstúpiť do vzťahu, ktorý dáva život, nádej a pokoj.

Jakou mocí to děláš?

Možno nás šokuje takéto chápanie radosti tohto veľkého a obľúbeného svätca. Pre nás by bolo iste veľkou radosťou, keby nám vrátnik otvoril dvere, privítal nás a mohli sme sa konečne zohriať v teple a oddýchnuť si z cesty. Sme totižto naučení na prirodzené radosti, či radosti sveta. A to vôbec nie je zlé, pretože aj cez drobné radosti nám Pán chce spríjemniť náš pobyt na zemi.

Ježiš na obraze neplodného figovníka a očistenia chrámu ukazuje, že nestačí vonkajšia zbožnosť bez skutočného duchovného ovocia. Pravá viera sa prejavuje živým vzťahom s Bohom, modlitbou, dobrými skutkami a schopnosťou odpúšťať.

Milí priatelia,počas týždňa sa opäť spoločne zastavujeme pri Božom slove, aby v nás mohlo pomaly dozrievať ešte skôr, než príde nedeľa. Tentoraz sa v reflexii pozrieme na druhé čítanie zo slávnosti Najsvätejšej Trojice z Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom.

„Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ 

V sobotu 23. května 2026 se uskutečnila společná farní pouť do mariánského poutního místa Hrádek u Vlašimi. Farníci putovali různými způsoby – vlakem, auty i na kolech – a už samotná cesta se stala krásným znamením společného putování ve víře.